Katalánske referendum porušuje španielsku ústavu, ale španielska ústava porušuje medzinárodné právo. Z právneho hľadiska stoja proti sebe právo katalánskeho národa na sebaurčenie a princíp územnej celistvosti Španielska. V čl. 2 španielskej ústavy sa uvádza: „Ústava vychádza z nerozlučnej jednoty španielskeho národa, spoločnej a nedeliteľnej vlasti všetkých Španielov, a uznáva a zaručuje právo na autonómiu národností a regiónov, ktoré sa v ňom integrujú, a solidaritu medzi nimi.“

V roku 2010 preto odmietol Ústavný súd španielskeho kráľovstva ideu katalánskeho národa a preto je tohtoročné referendum o osamostatnení sa Katalánska protiústavné, veď podľa španielskej ústavy z r. 1978 nie je možné usporiadať referendum o odtrhnutí len na časti jeho územia – teda iba v Katalánku, ktoré je považované len za región a jeho obyvatelia za Španielov nakoľko katalánsky národ de iure podľa ústavy ani neexistuje.

Španielsky ústavný súd zďaleka neprijíma ideu prednosti práva na sebaurčenie pred španielskou ústavou. Treba však dodať, že Španielsko dokumenty OSN, garantujúce právo na sebaurčenie, ratifikovalo.

Právo na sebaurčenie národa sa zaraďuje medzi tzv. ľudské práva tretej generácie. Napriek tomu, je toto právo je spomínané v čl. 1 a 55 Charty OSN, ako aj v čl. 1 v čl. 1 Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach a v čl 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach. Právo na sebaurčenie má svoj politický rozmer, teda najmä možnosť vytvárať si vlastný status.

Právo na samourčenie národov po roku 1945 možno charakterizovať ako:

-právo koloniálnych národov na vlastnú štátnosť
-právo obyvateľstva konkrétnej krajiny na demokratickú voľbu svojej vlády (t. j. predovšetkým ako právo politickej participácie)
-právo existujúcej etnickej skupiny na rozhodovanie o vlastnom politickom statuse (vrátane práva na autonómiu alebo založenie vlastného štátu)

Mgr. Jozef Stelcer, Trenčín, Slovensko