V poslednom čase dostal značnú publicitu nález rebra s niekoľkými runovými znakmi v Lánoch pri Břeclavi. Ide bezpochyby o nález unikátny, zaujímavý a významný. Problémom je však jeho nápadne rýchla a dôrazne presadzovaná interpretácia ako dôkazu, že ide o prvé použitie písma u Slovanov, predchádzajúce používaniu hlaholiky.

Problém je predovšetkým v tom, že síce je možné určiť druhovú príslušnosť a vek kosti, ale jej nález spoločne s keramikou pražského typu nedokazuje jej autochtóny pôvod na slovanskom sídlisku Morave a vyrytie písma príslušníkom slovanského etnika. Prinajmenšom rovnako je možný jej import z oblastí, kde sa runové písmo bežne používalo. Pričom sa nedozvieme, či tento import vykonal napríklad slovanský alebo germánsky obchodník, či sa sem nedostal s nejakou skupinou bojovníkov alebo v rámci migrácie jednotlivých príslušníkov etník z rôznych oblastí, ktorí si túto kosť priniesli ako náhodne vybraný alebo nájdený predmet. Nemožno pritom podliehať ilúzii, že k takýmto pohybom nedochádzalo. Veď nálezisko sa nachádza aj v pásme západnej vetvy známej Jantárovej cesty. Možností pôvodu tejto kosti je veľa a rôzne hypotézy je ťažké dokazovať a naopak vyvracať.

Je pravda, že existuj veľmi neurčité správy o používaní rôznych znakov a rún u Slovanov, ale neboli nikdy preukázané alebo sa ukázalo, že ide o falzifikáty. Prípadne mohlo ísť len o druhotné prenesenie názvu z jedného širšie známeho typu písma (rún) len na základe približnej vizuálnej podobnosti znakov. Znaky navonok podobné runám používali aj starí Maďari a Sikulovia pod názvom „rovásírás“ t.j. „vrubové“ písanie (napokon aj slovo runa sa do maďarčiny prekladá slovom rovásírás). Ide však samostatne vytvorené písmo zohľadňujúce potreby vtedajšej maďarskej fonetiky. Jeho vizuálne podobnosť s runami je zrejme daná spôsobom zápisu robení zárezov nožom.

I keby sa nejaký príslušník Slovanského etnika zoznámil s niektorým starším druhom hláskového písma – gréckym, latinkou, hebrejským alebo runovým písmom – a začal ho prípadne pre svoju potrebu nejako používať, bolo by ťažké hovoriť, že ide o nejakú slovanskú písomnosť, teda inštitucionalizovaný a všeobecne uznávaný prejav. Tú naozaj predstavuje až hlaholika, vytvorená s dokonalou znalosťou vtedajšej slovanskej fonetiky, a neskôr cyrilika, teda grécke písmo doplnené niektorými znakmi prevzatými z hlaholiky alebo rôzne úpravy latinky pomocou spájania dvoch písmen (ch, cs, cz, sz, zs) alebo oveľa účelnejšie diakritickými znakmi.

Silne medializovaná interpretácia nálezu však má viditeľne aj trochu iný kontext. Je ním súčasná silná tendencia potláčať nielen všetko moravské, ale v širšom zmysle aj všeobecne slovanské, najmä pocit slovanskej vzájomnosti a vedomie ľahkej vzájomnej zrozumiteľnosti slovanských jazykov, šírenie priam chorobnej a ničím neopodstatnenej rusofóbie, a v mnohých smeroch aj snaha prepisovať dejiny. Ale nemožno ani vylúčiť zhubný dopad rigidného uplatňovania „scientometrických“ kritérií na správanie vedcov, ktoré nútia vykazovať prevratné objavy za každú cenu…

Zbyšek Šustek, signatár Deklarácie moravského národa