Slovo o pluku Igorovom je veršovaný epos, ktorý pojednáva o neúspešnej výprave novgorodsko-severského kniežaťa Igora Svatoslavoviča proti Polovcom (Kumánom) v roku 1182, pri ktorej padol do zajatia. Vďaka pomoci kijevského veľkokniežaťa Svjatoslava ďalších staroruských kniežat sa však zachránil. Svjatoslavove víťazstvo vyvolalo radosť aj u ďalších národov, viac alebo menej vzdialených.

Rukopis eposu bol v roku 1795 ukradnutý v Spaso-preobraženskom kláštore v Jaroslavli (asi 250 km severovýchodne od Moskvy) a predaný grófovi Aleksejovi Ivanovičovi Musinovi-Puškinovi, ktorý sa v roku 1800 postaral o knižné vydanie jeho prepisu. Pôvodný rukopis sa (údajne) stratil pri požiari Moskvy v roku 1812.

Strata rukopisu vyvolala množstvo pochybností o jeho pravosti, resp. podozrení, že ide o romantický falzifikát, podobne ako Rukopis královédvorský a zelenohorský. Z falzifikácie bol podozrievaný dokonca Josef Dobrovský.

Bez ohľadu na pochybnosti o pravosti bol počas sovietskej éry oficiálne považovaný za autentický a diskusie o jeho pravosti ustali. Pochybnosti o pravosti sa zakladali hlavne na historickom bádaní. Avšak koncom 20. storočia bol jeho staroruský text podrobený jazykovednému rozboru opierajúcemu sa o znalosť staroruských textov písaných na brezovej kôre, ktoré sa našli v druhej polovici 20. storočia pri archeologických výskumoch vo Veľkom Novgorode. Tie ukázali, že epos obsahuje staré jazykové javy, o ktorých prípadní falzifikátori v 18. – 19. storočí nemohli vedieť, resp. si ich vymyslieť. Preto dnes naopak prevažuje presvedčenie o pravosti jeho pôvodnej predlohy. Predpokladá sa skutočne vznikla koncom 12. storočia a bola viackrát odpisovaná, pričom verzia objavená v roku 1795 pochádza asi zo 16. storočia.

O Slove o pluku Igorovom existuje mimoriadne rozsiahla literatúra. Epos stále vyvoláva pozornosť prekladateľov do súčasnej ruštiny i ďalších jazykov. Existuje v obrovskom množstve vydaní. Asi najhonosnejšie, s krásnymi ilustráciami I. I. Golikova v palechskom štýle kresby, je z roku 1934. Pre vydavateľstvo Academia ho vytlačila moskovská tlačiareň bankoviek Goznak.

Pre Moravu a Moravanov je pozoruhodný verš číslo 90, ktorý v staroruskom texte (uvádza okrem Nemcov, Benátčanov a Grékov, ktorí prevolávajú Svjatoslavovi slávu za jeho víťazstvo nad pohanmi (Ту Немци и Венедици, ту Греци и Морава поятъ славу Святъславли…), aj Moravu.

Zaujímavé je, ako tento verš, resp. pripomienku Moravy, interpretovalo 101 prekladateľov do súčasnej ruštiny. V 40 prípadoch používajú toponymum Morava (Моравa, nie súčasné Моравия), ako v  staroruskom origináli. V 29 prípadoch používajú slovo Moravcy (Моравцы), teda etnonymum. V 20 prekladoch nájdeme slovo Moravy (Моравы, t.j Moravania, ojedinelo Моравов, t.j. Moravanov), teda opäť etnonymum. Prekladateľ N. Gutgarc však trochu popustil uzdu fantázii a píše, že sa zaradovali „kupci z Moravy“ (купцы из Моравии). Piati prekladatelia si s interpretáciou Moravy asi nevedeli rady. Štyria ju preto pre istotu vynechali a jeden dosadil záhadné Mori (Мори). No a siedmi postupovali spôsobom dnes zvlášť obľúbeným – nahradili Moravanov Čechmi….

Slovo Morava či Moravania zachovávajú aj (už menej početné) preklady do bieloruštiny, ukrajinčiny alebo aj angličtiny. Podobne postupovali aj starší českí prekladatelia (napr. J. Jungmann a F. Kupka), no Hana Vrbová v svojom preklade z roku 1977 už v „duchu modernej doby“ namiesto Moravanov dosadzuje Čechov.

Citovaný verš teda dokazuje, že povedomie o veľkom význame Morave a moravskej štátnosti vo vzdialenej Kijevskej Rusi žilo ešte v 12. storočí, takmer tri storočia po páde Veľkej Moravy a zatieňovalo význam vtedy už sformovaného českého přemyslovského štátu.

Položme si však otázku, či aj po takej dlhej dobe išlo naozaj len o zachovanú tradíciu odľahlej krajiny alebo, spolu s N. Gutgarcom, popusťme uzdu fantázii a opýtajme sa, či koncom 12. storočia neboli v Kyjeve prítomní Moravania, ktorí sa hlásili k svojej identite, či už ako kupci alebo potomkovia Metodových žiakov, vyhnaných z Moravy.

 Zbyšek Šustek, signatár Deklarácie moravského národa