Rusíni jsou na tom ještě hůř …
Dňa 1. decembra 1991 sa uskutočnilo referendum o nezávislosti Ukrajiny. Na Podkarpatsku potom prebehlo trojaké referendum: o nezávislosti Ukrajiny, o samospráve Zakarpatska a o vytvorení maďarského autonómneho územia. Za nezávislosť Ukrajiny hlasovalo 92,59 percenta voličov, za samosprávne (autonómne) územia so zvláštnym štatútom 78 percent voličov, zatiaľ čo 81,4 percenta obyvateľov Berehovského okresu hlasovalo za vytvorenie maďarského autonómneho územia.
O týždeň neskôr, 8. decembra 1991, predstavitelia Ruskej federácie, Ukrajiny a Bieloruska spečatili oficiálne zánik Sovietskeho zväzu. Začiatkom marca 1992 schválili zástupcovia oblastnej rady na svojom zasadnutí uznesenie o zriadení samosprávneho územia Zakarpatska s osobitným štatútom, ďalej legalizáciu rusínskej národnosti a zriadenie Berehovského maďarského autonómneho okruhu s centrom v meste Berehovo.
Ale parlament Ukrajiny pod nátlakom nacionalistov odmietol toto uznesenie potvrdiť. V júni 1992 síce schválil zákon o slobodnej voľbe národnosti pre občanov Ukrajiny, ale naproti tomu novozvolený prezident Ukrajiny Leonid Kravčuk vydal interné nariadenie, záväzné pre všetky úrady, aby Rusíni boli aj naďalej registrovaní iba ako Ukrajinci.
Dňa 23.mája 1993 zástupcovia oblastnej rady na svojom riadnom zasadnutí definitívne schválili výsledky decembrového referenda (1991) vrátane hlasovania o samosprávnom území a maďarskom autonómnom okruhu. Výsledky všeľudového hlasovania v Zakarpatskej oblasti sa stali zákonom, ktorý sa môže zrušiť iba opakovaným referendom. Kyjev však úplne ignoroval uznesenie oblastnej rady.
V júni 1996 parlament Ukrajiny schválil novú ústavu, ktorá upevnila unitárne usporiadanie štátu uznávajúceho iba autonómiu Krymu (a to ešte pod nátlakom Ruska). Ústava definitívne pochovala nádeje na demokratické federatívne usporiadanie Ukrajiny dôsledne zohľadňujúce a podporujúce regionálne záujmy jednotlivých historických krajín vrátane Podkarpatskej Rusi.
Ukrajinská politická elita tým potvrdila svoju štátotvornú bezradnosť. Ukrajina získala nezávislosť vďaka „prevratovej“ súhre vonkajších okolností v dôsledku zrútenia ZSSR. Táto samostatnosť zastihla nepočetnú ukrajinskú opozičnú elitu úplne nepripravenú. Tá totiž nemala žiadnu koncepciu, ani ekonomickú, ani štátotvornú, ani zahraničnopolitickú.
Práve preto úzkostlivo lipla len na udržaní nečakane získaného daru od totalitného komunistického režimu – ukrajinského štátu. Disidenti prejavili úplnú neschopnosť riadiť štát, v ktorom žilo okolo 50 miliónov ľudí, preto ochotne spolupracovali s bývalou komunistickou byrokraciou hlboko nakazenou centralizmom, unitarizmom a korupciou. Dokonca aj bývalí väzni gulagu prijali bez zábran unitaristickú ústavu, rozpracovanú nacionalistami, čo boli vlastne iba prefarbení príslušníci komunistického establishmentu.
Z rôznorodých skupín obyvateľstva – spojených na území Ukrajiny počas stáročí Ruskom a Sovietskym zväzom – mal sa vytvoriť „jednotný ukrajinský politický národ“. Namiesto organickej práce sa rozdúchali národnostné vášne. Na Podkarpatsko prichádzali z Haliče bojové skupiny haličských ultranacionalistov a zastrašovali rusínske a maďarské obyvateľstvo.
Začala sa invázia haličských Ukrajincov na Podkarpatsko; usadzovali sa hlavne v mestách, vytláčali Rusínov z pomerne dobre platených miest, rozpútali búrlivú kampaň na poukrajinčovanie Rusínov, vyhlasujúc ich za „nezrelých“ Ukrajincov. Starousadlíci Užhorodu, Mukačeva, Vinohradova, Chustu začali opúšťať kraj a sťahovali sa do Maďarska, na Slovensko, do Česka či Rakúska.
úryvek z článku na: https://zurnal.pravda.sk/esej/clanok/457649-tazke-prebudzanie-rusinov-v-novom-state-v-nezavislej-ukrajine/